Sakti

Život išiel ďalej, obišlo sa to akurát revolúciou v Maďarsku a strach z novej vojny pomali opadol. Nastal čas iných strachov a tak o zábavu bolo postarané.

Našťastie sme mali káru a v hrozbe meny peňazí som sa znovu stala "nakupovačom do zásoby". K mene peňazí prišlo nečakane a po urputnom presviedčaní pána prezidenta, že nám mena nehrozí. Z pani domácej sa medzičasom stala  pani riaditeľka výrobne detských plyšových hračiek a môj ocko v tom čase bol strážmajstrom bezpečnosti. Funkcie to boli kvalitné, napriek tomu sa o mene peňazí dozvedeli deň pred.... Dosť neskoro, ale na rozdiel od menej privilegovaných sme mali čas minúť aspoň to čo bolo doma.

Káru som otočila niekoľkokrát, čo znamenalo, že doma bolo väčšie množstvo koruniek. Tie ostatné však zobral na druhý deň čert. Ako moja detská duša pochopila, bola to dosť veľká strata vzhľadom na to, že sme patrili medzi tie lepšie situované rodiny s bielimi podkolienkami.  

V našej ulici bolo viac honorácii dobre sa majúcich a tak bolo pod oknami počuť aj to čo do detských uší nepatrí. Dospelí sa zatvárali do obyvačiek a ticho sa radili, čo ďalej a zároveň tvrdo nadávali na režim. Na nás deti nemal nikto čas. Nastali zlaté časy voľnosti a hojnosti.

Otec mojej spolužiačky mal obchodík so sladkosťami a tiež sa relatívne včas dozvedel o mene.Ukryl v dome množstvo čokolád a bombonier  v snahe ich neskôr speňažiť so ziskom . Pamätám si Magdinu detskú izbu po strop naplnenú krabicami a krabičkami, ukrývajúcimi sladké potešenie. Izba bola zamknutá, preplnená pokušením, ktorému sme mohli ťažko odolať.

Ani sme neodolali. Magduškin brat mal utajený kľúčik od bočných dverí izbičky, ktoré sa nikdy nepoužívali. Nikdy až kým neprišiel nájazd kobiliek v bielych podkolienkach. Opatrne sme otvárali a navštevovali bombonieri. Maskovali sme ich medzi tie neotvorené a budili dojem nedotknuteľnosti.

Aké bolo prekvapenie Magdinho otecka, keď po čase premiestnil kontraband naspäť do predajne a značná časť pokladu javila známky násilného vniknutia. Zaujímavé, že si už nepamätám akú odmenu sme za tento počin obdržali. Je jasné, že sa nám to nemohlo prepiecť. Nezanechalo to vo mne však veľkú odozvu. Zrejme slasť z pokušenia a sladkého opojenia, ktoré sme niekoľko dní zažívali, bola silnejšia ako následný debakel.

Tak som sa dostala na scestie..........stal sa zo mňa zlodej.

V škole bolo všetko v poriadku, nejak moc som sa netrhala, ale nebola som ani najhoršia. Ako Ryba som bola zasnený blonďavý anjelik s milým úsmevom a odzbrojujúcim pohľadom. Hlavne pre môjho ocinka, ktorý sa vo mne videl a nedokázal mi nič odmietnuť. Ten pohľad modrých očiek presvedčil každého a bol mojou tajnou zbraňou.

Mala som veľmi rada korunky, len sa u mňa dlho neudržali. Vlastne ani tak nešlo o lásku ku korunkám ako ku veciam ktoré sa za ne dali kúpiť. Ocko bol štedrý ale maminka bola doma generál a financmajster. Bolo treba zabojovať na iných frontoch. Tak som začala spočiatku vymýšlať dôvody potreby financií a neskôr aj úspešne klamať aby, bol prídel čo najvyšší.

Maminkine bdelé oči ma rýchlo a často odhalili, ale ocko bol láskou oslepený a tak sa stalo, že zdroj nevyschol. Tak som pomali kráčala v ústrety výhod klamstva.

Mamkina prísnosť to zabodkovala. Keď som prišla neskoro domov zo školy, čo bolo denne, nastal výsluch a trest alebo odpustenie. Kde si bola ?....

Pozerala som si nové výkladné skryne,......

bola som u spolužiačky,....

mali sme triednickú hodinu...

Všetko to bola pravda a ja som za to dostala pár nerátaných, akože klamem. Tak som si párkrát vymyslela kvalitnú výhovorku a to prešlo uspokojivo a z uznaním. No a potom neklamte.

Tak sa zo mňa stal klamár..........