Sakti

V prvom rade som sa narodila v znamení Rýb a tak som bytosť ktorá rada plávala vo vodách Váhu aj v priľahlých barinách.

Kým som sa však narodila, plávala som v maminom brušku a ubezpečujem vás, že mi tam bolo minimálne tak dobre ako neskôr vo vodách Váhu. Ku koncu môjho bezstarostného plahočenia sa v plodovej vode som bola rušená výbuchmi bômb a ostreľovaním akýchsi prerastených galganov, ktorí nevediac kde by si vybili prebytočnú energiu, vymysleli vojnu.

 Narodila som sa v rodine pani domácej a pána četníckeho veliteľa.

Honorácia sem, honorácia tam, front si nevyberal a tak sme v čase prechodu frontu kvočali v pivnici kým sa tí vonku nedohodli, kto bude žiť a kto sa poberie do večnosti. Teda kvočali dospelí, my deti sme boli zdekovaní po kútoch. Mňa osobne v drevenom takzvanom prasačom korýtku ukryli pod posteľ. Nič som nevidela a keby aj, prd by mi to bolo platné, ničomu som ešte nerozumela. Všetko toto som sa dozvedela ústným podaním, až keď ma to ako zvedavého haranta začalo zaujímať.

Vraj ku večeru sa na pivnici rozleteli dvere a dnu vtrhol ruský vojak.  Kde German, davaj- davaj. Krstná mama nás vlastným telom bránila, lebo bola najkrajšia a najsmelšia. Keď rus nevidel nepriateľa zvlhli mu oči pri pohľade na drobizg v kute  a pod posteľou. Zobral môjho malého brata na ruky a asi spomínal na tie svoje ratolesti doma. Nakoniec dal mojej mame za hrsť rublí s poznámkou: Na botinky.

Tak sme prvýkrát prišli k valutám. 

 Po vojne sme patrili medzi dosť dobrú partiu, my deti sme nosili biele podkolienky a každú sobotu sme mali spoločnosť na partičku kariet. Samozrejme že sa to týkalo našich rodičov a ich hostí. Mali sme však povinnosti aj my deti. Obliekli nás do matrózových šatočiek a slušne sme odrecitovali básničku, alebo zaspievali nejakú pesničku. Susedova Katka zahrala na klavír, bola talentovanejšia ako ja, ale ja som zas bola krajšia a to sa už v mojom veku 7 rokov rátalo.

Doba to bola krásna ako takmer každé detstvo. Trochu nad nami síce hrozil ešte strašiak možného návratu vojny, žilo sa poskromnejšie, neplýtvalo sa a tak nám deťom sa veľmi páčil lístkový systém.

Vtedy som rada chodila nakupovať, nikdy sa tovar netrafil do presnej ceny a tak nám teta v obchodíku na malom námestíčku vydávala miesto halierov,  pendrekové šulce alebo vážený turecký med. To vám bola dobrota. Obchod bol plný ôs ktoré prilákal veľký bochník sladučkého tureckého medu z ktorého teta predavačka veľkým sekáčikom usekávala deťom sladkosť podľa oka. Keď videla naše lačné oči, pridala vždy kúsok navyše.

 Neskôr prišli aj väčšie hrozby, keď sa zas v Maďarsku klbčili iní galgani s prebytočnou energiou. Už som čosi od dospelých pochytila a tak som prežívala ten správny pocit strachu z možnej vojny. Znovu som robila nákupcu ale vo väčšom. Tentokrát mi dali káru a ja som robila predvojnové nákupy potravín do zásoby. Mám pocit, že aj na ten turecký med som vtedy, ako správna dcéra vystrašených rodičov, zabudla.

Vojna nebola, ale zásoby sa zišli a strach ešte dlho medzi nami rezonoval. Vtedy som pochopila, že jedno čoho sa človek nemôže tak ľahko zbaviť je strach. Ten ma sprevádzal celý život a nezbavila som sa ho dodnes.

Vždy je čoho a o čo sa báť.....