Sakti

Bála som sa odhalenia svojej hriešnej duše, ale nakoniec som usúdila, že s hanbou nič nenarobím, nikomu nepomôžem a seba neoslobodím. Toto je moja spoveď, na vás je, či mi dáte rozhrešenie a či sa spustí lavína sebapoznávania.

Či ma hanba fackovala, keď som chodila po uliciach opitá ? Nie. Či sa hanbím teraz za to, že som pila ? Nie. Za nič čo som spravila sa nehanbím a nič neľutujem.Ľutujem len to čo som nespravila.  Nepoznala by som oslobodenie, keby som nepoznala väzenie. Na hanbe pocit slobody nestojí. Prišla som na to, že je to všetko o pocitoch a tie v alkoholickom opojení nevnímaš. Si mimo reality a mnoho si v budúcnosti z toho nepamätáš.

Teraz ma napadlo, aký sme mi ľudia malicherní a nekritický. Každý z nás plače aký je život ťažký. Ako sa z tých málo peňazí nedá vyžiť. A dá!  Mala som stále v tom čase málo peňazí, vždy mi čosi chýbalo, hlavne na fľašku. Vždy sa však nejaké prostriedky našli a teraz keď to účtovne bilancujem, prepila som postupne štyri domy, dve haciendy, šestnásť bazénov, veno mojich dcér, niekoľko zahraničných dovoleniek, svoju pečeň, dve ľadviny, zdravé srdce, dôveru rodiny.

Málo? Ale to predsa stálo množstvo peňazí, ktoré som vraj nemala. Nekradla som, nezarábala som si na Krížnej, len tak pomaličky potichúčku som míňala to, čo Boh dal. Mám sa za to hanbiť? Prečo ? Vtedy som žila to, čo som potrebovala prežiť. Že som to prežila s nasadením života, je moja prirodzenosť. Ale o tom chcem povedať, že peňazí má každý z nás dosť, len problém je v tom či stačia na naše chcenia. Ak chceš len toľko na koľko ti stačí korunka, si boháč.

Zelena rusalka mi v ohlase na môj článok o závislosti napísala: Je to napísané zľahka, akoby ani nebolo toľko utrpenia..... A skutočne dnes si na žiadne utrpenie nespomínam. Všetko to prežité vnímam ako filmový príbeh v ktorom som sa náhodou ocitla. Mnohé z tých čias si nepamätám a to som dcérke tvrdila, že mám alkohol pod kontrolou a nemám žiadny problém a ani okno. No neklamala som, okno tam nebolo, ale tú výkladnú skryňu keby ste videli........

Dnes sa za svoj alkoholizmus nehanbím, dokonca som na seba hrdá, že som to zvládla. Je tu však jeden problém.

Hanbím sa sporadicky za sitácie, ktoré moja opitosť spôsobovala, vždy vtedy, keď v tej výkladnej skryni zbadám čriepky svojich spomienok. Napríklad keď som išla na pohreb svojho neskutočne milovaného 96 ročného deduška, ktorý ma mal tiež veľmi rád. Po ceste z Bratislavy v taxíku, som sa pomali povzbudzovala z fľaše koňaku a do Seredi na cintorím som sa dostala napitá pod obraz boží. Nevládala som stáť na nohách, vidím jasne ako ma s hrôzou pozorujú moji blízky, ako ma brat odvádza na lavičku, aby ma nikto nevidel a ako celý pohreb prebehol bezomňa. Či sa hanbím? ANO!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!!

Raz som stála v okne svojej izby a pozorovala predpoludňajšiu ulicu. Po chodníku sa od potravín pomali tackala opitá žena so suchým rohlíkom v jednej ruke a s ploskačkou v druhej. S kútikov jej tečúce sliny vyplavovali omrvinky rohlíka, ktoré sa snažila dostať do seba pomocou skoro prázdnej ploskačky. Môj striezvy rozum mi pred očami, z tej ženy vytvoril podobu tackajúcej sa JA. Tá hrôza ktorá mnou zalomcovala sa opísať nedá.  Nehanbím sa za to, že som pila, ale za to čo som v opitosti vytvorila, čím som sa stávala, sa hanbíííííííííííííííííím!

.....máš dar slova, cítiť z tvojho životného príbehu trpkosť, aj mrzutosť, ale všetko to znie tak.....hm ani to neviem pomenovať.........reálne, pokorne, zmierlivo.....že mi na konci príbehu zostal úsmev na perách. Dionea to zhodnotila tak ako to cítila a ja som rada, že moje odhalenie malo zmysel, bolo pochopené. Neprežila som to utrpenie nadarmo. Moje excesi i súčasné oslobodenie, sa stáva zdrojom poučenia, nahliadnutia do problému ale aj zdrojom zábavy. A za to som šťastná. Akýkoľvek trpký a nesprávny sa môj život môže zdať, som rada, že som ho žila. A že som vás pri jeho rekapitulácii stretla, som ešte radšej.

Človek je tvor so slobodnou vôľou o ktorú občas prestane bojovať a stáva sa závislým na niekom alebo niečom inom.

Ja som človek. Alkoholu som sa zbavila a nastal problém čo s takou premierou slobody. Som človek, ktorý bol na niečom roky závislý a sloboda bola taká čerstvá až som sa jej začala báť. Pohárik ma už nelákal a keď som otvorila špajzu zistila som, že mojou oporou bude dobrý kus slaniny. Jesť som už vedela,  veď ma to maminka naučila už v perinke tak ako piť, tak prečo sa nestať závislou na papkaní?

Pokiaľ to bolo papkanie nebolo o čom, ale keď som sa začala strácať v chladničke, nabralo to neúnosné dimenzie.Ísť do obchodu a nekúpiť krabicu veterníkov a krémešov by bol hriech. A tá oravská slanina tak prenádherne rozvoniava, úsmev čerstvučkej sviečkovej je neodolateľný a mať prázdnu chladničku je predsa dôkaz nešikovnej gazdinky. Veď jesť sa musí. A ja tak úžasne dobre varím, škoda neokoštovať.

Papkáš, papkáš až začneš žrať. A ja som prežrala ďalšie domy, bazény, dovolenky, bankové kontá, pre zmenu pankreas a hrubé črevo. Zato som aj niečo získala aby mi nebolo ľúto. Zo 72 kilogramov som sa prežrala ku krásnym 217 slovom dvestosedemnástim kilom. Stačí vám to? Mne áno. Už aj tak slabé srdce začína štrajkovať a chrbtica s kĺbami nôh a rúk je na pokraji zrútenia. Čo stým ?  Modliť sa o pomoc neodvažujem, predsa len nebudem so svojou nenažranosťou otravovať toho kto, mi dal slobodnú vôľu a kto mi pomohol, keď som nevládala ďalej žiť. Teraz žiť vládzem, len nevládzem chodiť a začínam sa v triezvom stave za seba hanbiť.

Sama si kúpila sama s tým bojuj! Jediné východisko je obrátiť sa na seba a na intuíciu. Zabralo ! Intuitívne som siahla do knižnice a vytiahla knihu od Edity Sipeky. Od toho momentu mojim krédom je Nežer! A keď musíš jesť tak s rozumom a len po štyroch hodinách. Predchádzajúce diety s jojo efektom ma riadne zriasnili, ale Sipeky ma nabudila k zdravšiemu spôsobu života, ale hlavne ma presvedčila, že mám znovu nejaký problém, tentokrát v hlave.

Sľubovala zaručený úspech a ja som toho dôkazom. Som znovu slobodná, len nastal malý problém. Schudla som jedného plnoštíhleho človeka. Mám 130 slovom stotridsať kíl a zostalo mi príliš veľa cukru a obalu. Nevadí, Mudr. Fedeleš to už rieši a ja sa v októbri stanem ešte slobodnejšou. Neprosila som Pána o pomoc pri chudnutí, ale teraz prosím, aby mi dal pocítiť aké to je, byť ešte o tridsať kilov slobodnejšia. Prosím, prosím, nech sa zobudím z narkózy a hlavne nech mi ostane aj tento rozum. Ja ho za to( ten rozum) budem využívať len na potrebné veci.

Tak som sa pred vami povyzliekala, odhalila mnoho zo svojich emócií a ponechala som si len tú veľkú kožu, ktorú teraz operatívne chcem darovať na oltár ďalšej závislosti. Mám sa hanbiť? Ale to by nepomohlo ani mne ani vám. Tak vám len prajem veľa slobodných chvíľ, pokoja a harmónie.