Sakti

Žiarivá

Tá ruka čo ma hladila, kŕmila i karhala

bola raz mäkká, raz tvrdá, raz mámivá,

vždy však bola tu, teraz a stále, vždy bola so mnou

vždy bola nablizku, vždy bola žiarivá.

Ja som ju ľúbila, aj neľúbila iste.

Keď som ju hľadala bola mi blízka,

keď som ju zradila bola mi vzdialená,

nikdy však neprestala byť pre mňa žiarivá.

Svietila v diaľke keď som sa vzdialila,

aj na diaľku ma v bolesti hladila.

Keď som sa v smútku topila,

bola tu krásna, teplá a žiarivá.

Starla tá ruka nekonečným vekom,

vráskavá, traslavá, teplá a láskavá.

Ja našla som ju útlu do seba schúlenú,

vzala som ju do dlane a ona znovu žiarila.

Život nás sáče po cestách kamenných,

strácame smer a strach nás bremení.

Len v diaľke sa črtá žiara vábivá,

tam volá ťa k sebe ruka žiarivá.

Mala som šťastie, Pán ma odmenil,

doprial mi držať v dlani poklad nesmierny.

Tá ruka už chladla v objatí mojich spomienok,

do chvíle poslednej chvela sa, sťa kvetný lupienok.

Tak odišla jediná láskajúca dlaň,

ten smútok zostáva,  za šťastie krutá daň.

Už nie je nablízku tá ruka mámivá,

pre mňa však zostane navždy žiarivá.