Sakti

Chcela som túto časť svojho života postupne odhaľovať vo svojich článkoch "Čosi o živote." Žiaľ okolnosti ma prinútili prehodnotiť priority.

Keď som trochu vyrástla a závislosť na maminom prsníku sa stala zbytočnou, začala som hľadať náhradnú drogu a padol za vlasť tatkov rozpočet. Veľa sladkostí a náročná dcérenka mu nabúrala predsavzatie, byť tvrdým zástancom zdravej výživy. Kto by odolal mojim oceľovo modrým podlýzavým očiam? Nemal šancu.

Po čase v päťdesiatych rokoch prišiel o svoje zamestnanie a zo žandárskeho veliteľa sa za noc stala troska bez perspektívy. Jeho funkcia ktorou žil od mladosti bola zmyslom jeho života. Žial politické čistky zasiahli aj jeho, našťastie stratil len prácu a nie život. Aj to sa v tom čase dialo. Jeho kotva bola vytrhnutá zo dna života, on sa začal potápať vo svojej beznádeji. V živote nemal v ústach alkohol, ani na svadbe. Teraz však nevidel iné východisko.

Matne si spomínam na chvíle keď som svojho zlatého ocinka nespoznávala. Milovala som ho a boli sme aj v tom nešťastí nerozluční. Natoľko, že ma mamina používala ako posla dobrej vôle a musela som v noci po tmavých uličkách ustrašená chodiť pre ocinka do krčmy.

Choď si pre svoj poklad, veď ste ako dvojičky, prikazovala tvrdým hlasom, nahnevaná a nekompromisná. A ja ako sedem - osemročný fracek som nemohla ani nechcela nechať svojho miláčika bez pomoci. Pomoc potreboval stále.

Keď som ustrašená prišla do zafajčenej krčmy, už ma čakal a s úsmevom mi núkal sladký likér na zalyznutie, ako maškrtku. Bolo to sladké, dobré a bolo toho čoraz viac. Neboli sme asociáli, rodina, kedysi s deťmi v bielych podkolienkach, len dobou prevalcovaná a blúdiaca na rozbúrenom mori politických a spoločenských konvencií.

Bol tu niekde počiatok môjho zlyhania? Kto vie. Možno som to mala v génoch a možno som si to privolala svojou ubolenou fantáziou. Mama ma mala menej rada, lebo ma miloval alkoholom omámený otec, aspoň som to vtedy tak vnímala. Nenávidela som náš dom našu rodinu aj chvíle kedy som musela žiť v realite. Utekala som do sveta fantázie. Pred zrkadlom som hrala drámy vyčítané v "Červenej knižnici". Bola som dobrá herečka, prijali ma učitelia do svojho súboru a tam som mohla vyplaviť zo seba svoje bolesti aj radosti.

Najviac ma bavili ťažké scény bolesti, zrád a utrpenia. Dobre sa to hralo a ja som bola presvedčivá. Hrala som celý život, tak dokonale, že mi mamka neverila ani vtedy keď som potrebovala jej pohladenie a porozumenie. Bola som ja vinná ? Kto to už vie.

Jedno je však isté, že som hrala ťažký život tak presvedčivo, až som si ho na niekoľko rokov dopredu naprogramovala.

Zaľúbila som sa do najkrajšieho chlapca v meste, tiež som bola vtedy ešte na pohladanie aj na pohladenie. Máme spolu dcéru, našťastie bez dedičného zaťaženia. Žiadne závislosti, ale ani veľké neskutočné životné šťastie. Tak tíško pri zemi.

Po dvoch rokoch sa z jeho strany láska niekde vytratila a zvyk môjmu peknému mužovi nestačil. Bola som vinná? Určite, na všetko treba dvoch, aj na lásku aj na nenávisť. Rozvod bolel, kričala som, hádzala sa do Váhu, bezmocne skuvíňajúc som sa utíšila alkoholom. Ach to bola krása ako sa mi uľavilo. Ráno bolela hlava ale kalíštek to napravil.

Ja som tragéd a hlavne herečka. Herci nemôžu byť osamelí, komu by svoj talent venovali? A konečne klin sa klinom vyráža. Nasledoval inzerát a ďalší sobáš. Nebudem predsa sama, veď som ešte stále kus peknej baby, škoda zanedbať. Hlavne nebyť sama a dokázať, že ešte nie som na zahodenie. Nesprávny dôvod na sobáš. Čo už, chybička se vloudila a ja som pokračovala vo svojej úlohe tragického herca v tragickom živote s tragickými excesmi.

Láska nemohla zmyznúť, lebo tu bola len príťažlivosť a zvyk. Omyl prírody bolo aj naše spolužitie, nebolo o čom rozprávať, nebolo pre čo znášať sa a nebola ani vernosť. Preventívne milostné dobrodružstvá manžela som znášala len kvôli deťom. Pribudla ďalšia dcérka, tiež úžasný človek iba zdedila viac mojich a otcových génov. Kde sa ukryť pred spitým neverníkom, keď nie v dyme cigariet a v opojení alkoholu ?  A dráma pokračuje, len s tým rozdielom, že ranná bolesť hlavy sa lieči väčším množstvom alkoholu ako kedysi a začínajú sa strácať zábrany.

Po siedmich rokoch manželstvo končí, chuť piť sa zväčšuje a deti sa občas dostávajú na okraj matkinho záujmu. Žiaľ je to tak a mám šťastie, že to so cťou zvládli a sú z nich čisté bytosti.

Nemohla som však byť sama, bolela aj táto rozluka aj keď tam lásky nebolo. Len nebyť sám, veď samota bolí, v samote srdce bolesťou kričí!!! V jasnej chvíli som písala verše, v tej opojnej som sa zas strácala  vo svojej fantázii.

Nový inzerát a úplne nevhodný výber. Stretla som sa s psychicky narušeným jedincom, ktorý mi ukradol posledný kúsok sebaúcty a vôle. V bitke, alkohole, ponižovaní a novej bitke som prežila  osemnásť mesiacov, ktoré ma obrali o dobrých osemnásť rokov. Ušla som päťkrát a toľkokrát som sa aj vrátila. Nevedela som žiť sama ani s ním, bol to kolotoč utrpenia a alkoholického delíria. Posledný krát som ušla v roku 1983. Prežiť samotu mi pomohol alkohol. Deti boli na mňa prislabé aby ma z toho dostali.

Môj spôsob života a prostredie Chemických závodov sa podpísali na mojom zdraví. Prišla som u chrbticu aj schopnosť bezbolestne existovať. Najviac však bolela závislosť, ktorej som nadobro podľahla. Nemala som už ani tú kotvu čo ma držala spočiatku v prístave. Otecko mi zomrel mladý a ja som zostala so svojím trápením sama. Ktokoľvek sa snažil mi pomôcť nemal šancu. Ja som v sebe problém nevidela.

Alkohol ma dostával do stavu slobody a nezávislosti. Začala som hladať v tých stavoch zmysel života, krásy farieb a melódií. Vyvolávala som duchov a komunikovala s entitami, ktoré dnes už nevidím. Závislosť je strašná pani. Prikazuje a stále menej dáva. Dostala som sa veľmi ďaleko až mi začalo telo odmietať poslušnosť. Ešte stále to nebol môj problém. Mamka s dcérami ma prosili a ja som nechápala čo chcú.

Prišla som však do štádia, neviem prečo a ako, kedy som začala cítiť, že ďalej nemá zmyseľ  žiť. Začala som v jasnejších chvíľach pociťovať, že ubližujem svojim blízkym a to bol koniec môjho hrdinstva a sebeckosti. Uznala som, že je tu problém, ale už som ho nevedela zastaviť. Zlyhávali mi orgány, z postele som sa nevedela bez pomoci a pohárika alkoholu dostať. Prosila som rodinu o pomoc a spoločne sme plakali nad bezmocnosťou. Nešlo to prestať.

Ďeň pred štedrým večerom v roku 1989.  Naposledy si lýham opitá do postele a začínam robiť to čo som si myslela, že som dávno zabudla. V plači, plná bolesti som sa obrátila s prosbou o pomoc na toho o kom som si dlhé roky myslela, že je výplodom fantázie nekritických fanatikov.

Otče náš ktorý si na nebesiach, posväť sa meno Tvoje, príď kráľovstvo Tvoje, buď vôľa Tvoja...................... V hlave a v srdci sa objavovali dávno zabudnuté slová, teraz máčané v beznádejných slzách.

Prosím ťa Pane vypočuj ma ,  už nevládzem. Pomôž mi prosím, veď robím hambu deťom a ničím svoj aj ich život. Vzlykala som zúfalo do paplóna triasla som sa na celom tele. Prosím ak mi nemôžeš, alebo nechceš pomôcť, zober si ma. Nevládzem už žiť a sama si zobrať život nedokážem. Vieš koľkokrát som sa o to už pokúsila, prosím nenúť ma zotrvávať na tomto svete, už nevládzem žiť.

Nikto mi tieto moje slová nemusí veriť, ale ja som to prežila a je to tak silný zážitok, ktorý už asi v mojom živote nezažijem. So zatvorenými očami, v slzách a ubolená som sa zrazu ocitla v krásnom svetle, ktoré bolo vo mne, okolo mňa a celá som bola svetlom. To úžasné ticho a prenádherný pokoj ma náhle zbavil zmyslov a ja som pravdepodobne zaspala.

Ráno som sa zobudila. Triaška a abstinenčný syndróm nikde, takmer priblblo som sa usmievala a vstala bez pomoci z postele. Už niekoľko rokov stratený pocit sa my zdal neskutočný a bála som sa, že sa mi sníva. Mamka si v kuchyni nalievala vianočný pohárik a zo zvyku sa ma pýtala: Dáš si ? Hlas ktorý zo mňa vystrelil ma vyľakal, nespoznávala som ho. " Nie ďakujem, neprosím si". Celá rodina stuhla a čakala snáď na to, že sa strop na nás zvalí. Boli to slová, ktoré nikto nečakal, bola to mama a dcéra, ktorú už nepoznali a bolo to niečo čo prišlo práve na Štedrý deň.

Od toho momentu sa môj starý svet zmenil a nadobudol bez alkoholu krásne farby a melódie. Dnes som síce fyzicky odrovnaná, trpím bolesťami a nemohúcnosťou, ale som tu, aby som ešte niečo odčinila a našla odpovede na svoje otázky.

Jedno viem určite, už nedokážem do úst dostať alkohol. Nie, že nesmiem, ja to proste nechcem. Pri pomyslení, že prikladám k ústam akýkoľvek pohárik s alkoholom je mi do smiechu. Nechápe to nikto v mojom okolí ,okrem mojich najbližších a mňa. Len ja viem čo som zažila a aké je krásne byť stredom Svetla v nás. Nemôžem povedať, že to bol BOH, Anjel alebo Archanjel. Ale môžem povedať, že mi už nikto v živote nezoberie ten úžasný pocit slobody, ktorý denne zažívam. Preto mám zvyk priať svojim priateľom Pokoj s Vami ! 

Prosím prajte mi tak, ako aj ja Vám prajem pokoj v duši.