Sakti

Sme na zaslúženom odpočinku a radi by sme ešte do sveta vyslali správu, že nás život baví, že žiť sa oplatí, že vek nie je prekážkou v radosti zo žitia. Chceme odovzdávať toto posolstvo všetkým ktorí o to majú záujem a ktorým záleží aj na tých druhých nie len na sebe.

Našim útočiskom je Nový Domov v Želiezovciach a osobne si myslím, že sa nám už nič lepšie nemohlo prihodiť ako to že takýto domov pre seniorov vznikol s takou hlboko ľudskou a empatickou ideou. Sme rôzne zdravotne vybavení a podľa toho sa aj jednotlivo zapájame do činnosti vo svojom voľnom čase, ktorého teraz v jeseni života máme neúrekom. Niekto vyšíva, háčkuje, modeluje a niekto sa venuje literárnej činnosti. Máme tu bývalého pána učiteľa, ktorý aj pri svojom veku je aktívny a okrem toho že píše, aj krásne maľuje. Pripravuje práve výstavu svojich obrazov a my sa na to veľmi tešíme. Iná pani (moja maličkosť) okrem ručných prác, skladá básničky a jednou z nich vítame nových obyvateľov:

Vitaj!

Tak sme sa stretli, dosiaľ nepoznaní,

zdá sa nám nemožné, že život sa nám zmení.

Sedíme tíško v tieni lipy a

ktosi našu prítomnosť ešte cíti.

Neboj sa samoty človeče ubolený,

veď samota vo svete vôbec nič nezmení.

To len ty pre život ešte veľa znamenáš,

keď samotou sa ubiť nenecháš.

Aj v starobe sa mnoho pre svet vykoná,

keď zoberieš do dlaní slobodu,

odmietneš nečinnosť a tvoja sila,

tvoja vytrvalosť aj nudu prekoná.

Prajem ti sily nemenné,

radosti úsmevné,

život len láskou odmenený,

každá chmúrna chvíľa, nech na šťastie sa zmení 

  Takto sa navzájom vítame a spolu sa tešíme z každého úspešne prežitého dňa. Sme šťastní, že nás obklopuje porozumenie ľudí, ktorý si zriadením tohto domova splnili svoj sen a vytvorili a tvoria zariadenie ktoré má nám, odkázaným na pomoc, vytvoriť prostredie hodné dôstojného dožitia v pokoji a láske.

  Bolí nás len poznanie, že nie každému záleží na spokojnom živote nás ktorí sme svoje sily odovzdali počas našej mladosti pri výchove svojich nasledovníkov. Najhoršie je že absencia súcitu a empatie sa rozmohla práve v kruhoch, ktoré majú dosah na pomoc nám, ktorý už fyzicky nie sme schopní postarať sa o seba. Náš život, práca a úsilie je ohodnotené nízkymi dôchodkami a sily nám už nestačia na vylepšenie si vedľajšou prácou.

  V snahe prežiť zvyšok života dôstojne, odchádzame do zariadení, kde nám dokážu pomôcť. Nič však nie je zadarmo a preto štát takýmto starým, odkázaným ľuďom zvykne pomáhať dotovaním nemalej čiastky z nákladov na starostlivosť. A tu je kameň úrazu.

  Náš Nový Domov patrí medzi sociálne zariadenia patriace neziskovej organizácii. Tým že nie sme štátne zariadenie, my dôchodcovia tu ubytovaní sme sa dostali do nezávideniahodnej situácie. Cítime sa diskriminovaní, preto že kompetentní z VUC Nitra sa rozhodli, že nemáme nárok na krajíček zo spoločného chlebíka, lebo nepatríme im (štátnym) ale tým iným. Sme v činnosti už rok, dotáciu nám zatiaľ neschválili a nevyzerá to sľubne ani do budúcnosti.

  Veľmi by nás zaujímalo, či sa z názorom vedenia VUC v Nitre stotožňujete aj vy, ktorí síce o ničom nemôžete právne rozhodnúť, ale môžete zdvihnúť svoj hlas za právo na rovnaké životné podmienky pre svojich blížnych, možno rodičov, blízkych príbuzných alebo len jednoducho ľudí ktorí kedysi pracovali  poctivo, aby sa mali na starosť dobre.

  Čo oprávňuje ľudí, ktorí rozhodujú o našich životoch, šmahom ruky zamietnuť žiadosť o dotáciu a vôbec sa osobne nepresvedčiť, že zariadenie je skutočne ústretové potrebám starého človeka? Podozrievať vedenie takýchto neziskových organizácii zo zištnosti bez toho, aby sa prihliadalo na odkázanosť starých ľudí na sociálnu pomoc, je minimálne scestné, keď nie neľudské.   Samozrejme, že si radi za pohodlie a spokojnosť zaplatíme, nezostáva nám však na lieky a uspokojenie  iných potrieb. Ako k tomu prídeme, že sa robia rozdiely medzi nami a dôchodcami v štátnych zariadeniach? Prečo sa nevytvoria podmienky pre to aby sme do takýchto štátnych zariadení nemuseli čakať 4 roky v poradovníku? A úroveň zariadení a starostlivosti je tiež diskutabilná.

   Pomôžte nám svojim ohlasom na naše slová a zburcujte kompetentných k objektívnemu pohľadu na naše potreby. Príďte sa prosím pozrieť na nás a posúďte sami, či niekto chce len zbohatnúť, alebo skutočne chce, nám obyvateľom vytvoriť skutočný Nový Domov.

    Dovoľte mi ukončiť dnešný príspevok básničkou, ktorá raz môže byť podporou aj pre vás. 

   Tak Ži!

Hlávka šedivá, líce vráskou preorané,

palica stabilitu znamená,

krok stále pomalší,

dych chytiť nie a nie.

Oči však stále žiaria

mesačným svitom na morskej hladine.

To duša nechce akceptovať

plynutie času neúprosné.

Roky čo prešli boli bôľne krásne,

roky čo prídu, tie vítaj radostne.

Čo môžeš ešte očakávať?

Len krásne chvíle s vnúčatami,

spev vtákov na záhrade,

vôňu bielej ľalie,

zurčanie chladivého potôčika

v kvetnatej tichej doline.

To nie je na plač,

to značí duše plesanie.

Nečakaj na smrť, tá je márna,

neskutočná, ukrytá v tvojom sne.

Život svoj doži radostne!

Počuješ tiché zvonenie?

Čaká ťa nové zrodenie.