Sakti

Smoliar je moje druhé meno. Nech robím čo robím, vždy to nakoniec vypáli tak že som za poleno. Nie že by som bola málo zručná, práve naopak. Len som príliš snaživá a to sa nevypláca.

Nejak sa v našej rodine splašili hormóny. Ja som viac športový typ, brat rád sedí nad učebnicami a poslúcha príkazy mamy. To sa mne samozrejme nemôže stať. Príkazy sú na to aby sa neplnili a pravidlá na to aby sa nedodržiavali. Nebola som zlé dieťa, iba som nejak nespĺňala predstavy mojej rodičky o ideálnom milom dievčatku, ktoré je rado, že môže byť maminke za bábiku. Bola som skôr ocinkov Janíčko, chodili sme spolu na fotbal a na športové stretnutia.

Komunizmus ešte nemal veľkú moc a tak sa chodilo do kostola viac menej s požehnaním papalášov. Čo je povolené nie je zaujímavé a tak keď mamka varila nedelný obed,  mi s bratom a ockom sme boli povinní odmodliť milosť pre celú rodinu. Vyobliekaní, vyzbrojení modlitebnými knižkami, správne naladení sme sa vybrali za bohumilou činnosťou.

Otecko bol tiež vychovaný v kresťanskom duchu, mal však k  návšteve kostola trochu vlažný postoj a k tomu viedol aj svoje ratolesti.

Hneď ako sme zmyzli z prísneho dohľadu mamkiných pátravých očí, modlitebné knižky sme ukryli pod smetiaky pri bráne a už sme si veselo vykračovali do kina na predpoludňajší Kinočas. Všetko sme krásne stihli do konca omše, bolo len potrebné vystihnúť keď sa veriaci rozchádzali a od nich sa dozvedieť o čom bola omša. Potom ešte zmrzlinka a už sa zbožne kráčalo k voňavému nedeľnému stolu.

Tak krásna nedeľa to mohla byť, nebyť mojej smoly. Ako vždy v tom chvate som svojou nepozornosťou spôsobila, že moja modlitebná knižôčka, tá najmenšia a najkrajšia,  zostala trčať spod smetiaka. Nevadilo by to, keby mamka nevynášala odpad práve v tom čase. Neviem prečo musela byť tak prehnane poriadkumilovná ?

A bol oheň na streche. Samozrejme že okrem mňa si to zlýzol aj môj milý macko ocko. Bratríček, ako mamin miláčik sa z toho vyzul, lebo bol vraj zvedený nami neznabohmi. Ako ináč ?

V škole to nebolo s mojou šikovnosťou o nič lepšie. Bola som za zabávača, aktívneho športovca, proste všehochuť, len tá moja zbrklosť to občas všetko osolila.

V Leviciach kde som vyrastala bola jedenásťročenka do ktorej sme chodili spolu s maďarskými konškolákmi. Samozrejme, že sme boli separovaní a robili sme si prieky. Otecko bol v tom čase veliteľom bezpečnosti, už si nepamätám či to bolo už ZNB alebo SNB, to sa sem - tam menilo kým sa bezpečnosť stala políciou. Ja som sa jeho funkciou rada chválila a to mi bolo osudné.

Na prízemí mali triedu desiataci a mi krpci sme sa im začali cez okno vysmievať. Vracali sme im ich" buta Toth", ešte tvrdším "vy blbí, sprostí, špatní  maďari. Mysleli sme si, že už nič viac ich uraziť nemôže. A zrejme ani nemohlo lebo si nás nečakane odchytili a dovliekli do triedy, kde nás najprv ich pán profesor morálne zdeptal a potom nám jeho žiaci pár naložili. Samozrejme, že som im to nedarovala a hneď za čerstva som ich ohúrila:

,,,,,vy neviete s kým ste si začali. Môj otec je veliteľ, strážmajster, ten najvyšší a on si to s vami vybaví.

 Aj si vybavil. Ako ináč, so mnou!

 Keď som prišla domov už zasadala inkvizícia. Kto iný ako môj bratríček malebne celú sitáciu opísal a tak sa nedalo nič robiť, klamať nepomohlo.

Tak to mi ani tak nevadí, že ste nadávali, že vás pri tom chytili je tiež ospravedlniteľné, ale že si sa vyhrážala ako si to s nimi "Ja" vybavím, to ma nahnevalo, povedal ešte kľudne môj otec.  Navždy si zapamätaj že na mňa sa môžeš spoľahnúť, že ti pomôžem keď bude treba, ako otec. Nikdy však nečakaj že ťa budem z malérov vyťahovať ako žandársky veliteľ.

Týmto verdiktom a následnou bitkou uzavrel celú kauzu, ktorá ukončila moju dráhu hrdej dcéry bezpečnosti.

Mať doma bezpečnosť a nebyť v bezpečí ? A teraz my povedzte, kto má väčšiu smolu?